Som obyčajná žena, ktorá zapadá do davu. Aspoň tak sa na prvý pohľad zdá. Nie však vždy je prvý dojem ten pravdivý. Možno okolo mňa prejdete na ulici a ani si ma nevšimnete, možno vôbec nevytŕčam a asi nie som ani moc priebojná, ale som žena a som to ja. A na to som hrdá.

Keď som bola malá, mojím snom bol rozprávkový život s princom, dvoma deťmi , palácom a psom na dvore. Potom prišiel vek, kedy som za hlavnú prioritu svojho života pokladala diskotéky, kiná a to ako zarobiť a nenarobiť sa. Áno, ešte teraz si pamätám ten bezstarostný život študentky, ktorá sa tešila na každý jeden víkend. Poctivo doma pomáhala s prácami, len aby mohla večer ísť do letného kina. To bol môj svet. Keď sa teraz nad tým zamyslím, mám pocit akoby mi vtedy stačilo strašne málo k mojej spokojnosti.

A potom prišiel on. Stretla som muža svojho života, našla som svojho princa. Mala som základný kameň môjho detského sna. Našich päť rokov chodenia bolo rozprávkových. Samozrejme, boli aj zlé chvíle, ale na tie človek časom zabudne,  akoby ich vypúšťal a snaží sa vo svojich spomienkach zachovať len to pekné. Na to sa predsa oplatí spomínať. Svadba bola prekrásna. Aspoň ja som vtedy mala ten pocit, ale to má asi každá jedna nevesta. No a prišli dni nášho spoločného žitia. Akosi automaticky sme sa rozhodli, že chceme byť traja. A bola tu.

Dominika, malý batôžtek s veľkou novorodeneckou váhou, ktorý mi plakal v náručí. Zrazu ma za prst držala malá decká rúčka a v jej očkách som videla, že sa na mňa maximálne spolieha. Všade sa dočítate, že nie je nič krajšie ako pocit, keď žena drží v náručí svoje dieťa. Môžem vám to potvrdiť. Myslela som že najkrajší okamih života nastal, keď som stretla manžela. Potom sa mi zdalo, že to bolo, keď sme si povedali svoje áno, mýlila som sa. Naozaj nie je nič krajšie ako držať svoje dieťa v náručí. Neviem ani presne opísať tie roky, kedy mi moja malá princezná rástla. Neviem hodiť na papier všetky tie pocity radosti, ale aj strachu, aby sa jej niečo nestalo. Adrián, náš syn, prišiel na svet keď mala päť rokov. Ďalšie voňavé klbko, ktoré sa spokojne usmievalo v mojom náručí. Vraj zvyknú starší súrodenci žiarliť. Ja to nepoznám. Moje deti sa doslova milovali. Proste jedna veľká, šťastná rodina. Časy na ktoré nezabudnem do konca života.

Čas ide rýchlo a ja mám z tých malých detských batôžkov, dvoch dospievajúcich šarvancov. Postavený vysnívaný zelený domček, veľkú záhradu, milujúceho manžela a na dvore mi behá pes. Poviete si, splnenie detského sna. Áno je to tak. A som pyšná na to, že sme to takto zvládli. Som hrdá, že som sa z občas uletenej slečny, stala zodpovednou matkou a manželkou. Každý má svoje plusy a mínusy. Ani ja nie som dokonalá. Viem, že nie vždy reagujem tak, ako by som mala. Ale to som ja. Človeka vraj nezmeníš, nespravíš si ho na svoj obraz. Život a manželstvo je o kompromisoch a o spoločnej snahe zvládať problémy. Ja som sa toto naučila, viem, že k pochopeniu druhých ľudí treba vedieť počúvať. Veľakrát mi povedia, že viem čítať medzi riadkami. Netuším, či mám tento dar. Ak áno, ďakujem zaň. Tak, ako ďakujem za svoju rodinu a za svoje šťastie. Aj keď som si vedomá, že bez mojej snahy by som to nemala. Rodičia ma naučili ako správne žiť a ako niečo dosiahnuť. Ja som sa to snažila vštepiť svojim deťom.

Nie je dôležité ako človek vyzerá, koľko má peňazí na účte, či v akom aute sa vozí. My patríme medzi priemerné rodiny, ale viem, že u nás vonia láska a teplo rodinného krbu. Som aká som, nie som ideálna, nemám prvotriedny výzor, ale mám doma rodinu, ktorá má miluje takú,  aká som. Mám rodinu, ktorá verí tej žene, čo im varieva obed. A tá žena som ja. A na to budem pyšná do konca svojho života.

Share →