Žijeme v dobe medziľadovej technickej. Na svet sa dívame cez Windows Sedem, poprípade najnovšiu Osmičkovú verziu, spoločnosť v izbe nám robí blikajúce svetielko WiFi routra, cez slúchadlá sa nám prihovára Patrik a aj pouličný hluk za nás už dávno vyriešil iPod. Cez SMS si dohadujeme rande na nejakej smiešnej, modrej sociálnej sieti a na uľahčenie života nám úplne postačí dotykový displej na všetkom na čom sa dá. Jednou vetou: Najlepším priateľom človeka je dnes elektronika. Nie pes, nie príroda…

Spojenie človek – príroda sa plynule z veľkého priateľstva mení na povinné odbavenie návštevy starého známeho. Tie, ako sa patrí, uskutočňujeme len v nevyhnutných prípadoch, v rýchlosti, s nechuťou a zo slušnosti sa pri tom nevyhneme frázam určeným pre túto príležitosť.

Pretože príroda je pre nás – moderných ľudí priveľmi zastaraná, obmedzená rôznymi vtipnými zákonmi, ktoré sa nedajú obísť „kreknutím“ a sama sa nedá „apdejtnúť“ na novšiu verziu. Je stále taká istá. Tie isté kopce, doliny, zvery… pozadie na monitore meníme častejšie ako stromy za oknom stihnú prehodiť zelené kabáty za svetre. Príroda dokonca nemá dotykový display (ako bez neho môže existovať?!), nebliká, nepípa a už vôbec nemá o riadok viac ako vlani.

Zrejme preto ju vnímame akurát v podobe umelého vianočného kríku, či susedovho otravného psa. Nepotrebujeme ju. Načo? Ak ešte chvíľu počkáme, v GTA XY. si budeme môcť odtrhnúť kvetinku a poslať ju do najnovšieho Simsa na pohreb prastarkej z Veronova, ktorá si pomýlila muchotrávku v SuperMáriovi. Len nech sa nám nezahreje Asus.

Príroda je “free” a čo je free, je určite “trial” alebo zavírené. Preto ju nechceme. Sme príliš skromní. A ona? S  ľútosťou nad našim premárneným životom beznádejne vytáča naše číslo, no odpovede sa nedostáva. Kto by dnes prejavoval záujem o niečo, čo mu neujde, čo si na neho počká?

Všetko čo máme bežne k dispozícii totižto odsúdime za samozrejmé. A čo je samozrejmé, to nepotrebujeme mať stále na očiach. Stačí nám, že to tam niekde v diaľke existuje. Aj matička Zem je pre mnohých samozrejmá, obyčajná. Nie je na nej nič, čo by nás ešte dokázalo prekvapiť. Netreba už viac chodiť na prechádzky do lesa. Z pamäti si ešte vieme vynoriť tú poslednú, tak načo? Vždy to bude rovnaké. Ale nebude. Všetko sa mení. Akurát, že ten umelý svet sa mení rýchlejšie a my so snahou zjednodušiť sa,  všetko príliš komplikujeme. Jedine prešpekulovaná príroda nás predbehla tým, že zaostáva. A my, sluhovia svojich sluhov, to vidíme presne naopak.

Aby sme odhalili pravý zmysel toho, čo sa nám snaží celý ten čas trpezlivo povedať, museli by sme spomaliť. „Zjednodušiť“ sa na jej vysokú úroveň a prestať spať.

Share →