Filmový Sherlock Holmes – úspech alebo znevažovanie originálu?

Dlho očakávané pokračovanie úspešnej adaptácie známeho anglického detektíva konečne vstúpilo na plátno kinosál. Režiséra Guya Ritchieho čakala náročná úloha, pretože už v predchádzajúcom počine postavil latku na súčasné kinematografické pomery vyššie ako je zvykom. Po boku excelentného Roberta Downeya Jr. stvárňujúceho majstra dedukcie Sherlocka Holmesa a jeho cteného kolegu, doktora Watsona, ktorého si opäť mal možnosť zahrať Judy Law, je záruka inteligentnej zábavy a dobrého filmového zážitku zaručená. Nemožno zabudnúť spomenúť ďalších dvoch aktérov filmu, ktorých prínos do filmu je prinajmenšom výraznou zmenou k lepšiemu, a síce Jareda Harrisa alias diabolsky inteligentného profesora Jamesa Moriartyho a stúpajúcu hereckú hviezdu Noomi Rapace v úlohe cigánskej veštkyne.

Samotný film môžeme rozložiť na dve časti; dynamická (akcia, streľba, spomaľovanie, respektíve všetky prvky dohromady) a statická časť (vtipno-inteligentné a sarkastické dialógy). Zatiaľ čo autor v jednotke uprednostňoval jemné a do detailov vypracované rozhovory hercov a tým sa snažil diváka „omráčiť“, pričom efektné scény pôsobili ako malta, čo všetko spája do nádhernej symbiózy, film Hra tieňov je založený na opačnom princípe, kde je filmový divák vhodený priamo do deja a do výbuchu. V prvých minútach je dôležité vychutnať si herecké nadanie skvostnej herečky Rachel Adams. Konštrukcia potom počas celého filmu zostáva prakticky rovnaká, kde hra hercov je striedaná v pravidelných intervaloch so spomaľovacími frekvenciami, ktoré sú trademarkerom novej éry filmového Sherlocka. Tvorcom nezaprieme ich snahu o napredovanie s dobou a preto je nevyhnutnosťou využívanie kamier zachytajúcich 360 snímok za sekundu, kde vlastne nemalé peniaze vložili len nato, aby sme videli ako pri desatine skutočnej rýchlosti strieľa zbraň.

Čo sa týka deja a scenára, minimálna úroveň bola dosiahnutá, výrazné a do oka bijúce medzery alebo nelogické súvislosti sú pre tento film tabu – to by predsa už nebol Sherlock Holmes, ale druhotriedny detektív z kriminálky. Jedinú pripomienku možno nájsť v scéne, v ktorej Sherlock beží po akútnej strate veľkého množstva krvi bez sebemenšej straty rovnováhy a s ladnosťou gazely. Dej napreduje dostatočne rýchlo, je čiastočne skĺbený z rôznych častí originálnej tvorby A. C. Doylea, čoho si oddaný čitateľ jeho prózy zaručene všimne. Filmové lokality sa striedajú častejšie ako Sherlockove prevleky a ako v prípade všetkých filmov odohrávajúcich sa v historickejšom období, budú mať problémy si nevšímať počítačové prostredie, ktoré očiam nikdy nelahodí a pôsobí asi tak realisticky ako mrakodrap uprostred dažďového pralesa. Vrcholom CGI technológie v Hre tieňov je zobrazenie krásnej švajčiarskej pevnosti s vodopádom (narážka na Reichenbašské vodopády a sčítaný divák už zrejme tuší, kam to mieri), kde sa odohrá finálny súboj medzi úhlavnými nepriateľmi.

Počas celého filmu sme svedkami profesionálnej ukážky hereckej komunikácie medzi hlavnými postavami, kde sa herci predbiehajú o lepší výkon a hlavne duo Sherlock-Moriarty odzbrojujú jeden druhého a kde ich pichľavé pohľady a šialený výraz tváre naháňa strach nejednému divákovi. A kto to vlastne ten Moriarty je? Predstavte si, čo by sa stalo, keby sa Sherlock vydal po temnej strane a máte všetko, čo potrebujete vedieť. Vykonáva všetko opatrne, bez stopy, vždy za pomoci iných či už nútenej alebo dobrovoľnej a neprimeranými prostriedkami.

Ako celok hodnotím film veľmi pozitívne, ale dielo nie je dokonalé. Jednotlivé časti by potrebovali doladiť, ale aj napriek tomu peniaze a dve hodiny strávené v kine budú dobrou investíciou či už pre mladú alebo staršiu generáciu. Na pomyselnej stupnici od jedna po desať, kde desať je najviac, si Sherlock Holmes: Hra tieňov zaslúži osem bodov.

Share →