Každý z nás, teda ten, kto je držiteľom vodičského oprávnenia vie, že názov, ktorý môj článok nesie, je dostatočne výstižný aspoň z môjho uhla pohľadu. Empirické skúsenosti prežité na vlastnej koži tomu nasvedčujú. O “povoze”, alias automobile dnešnej uponáhľanej doby som niekedy presvedčená, že so stúpaním cien pohonných hmôt by bol povoz vedený konským záprahom výhodnejší.

Byť držiteľom vodičského preukazu vôbec nie je jednoduchá záležitosť. Predchádza tomu množstvo prekážok, ktoré treba v zdraví prežiť. Buď pochválený môj inštruktor autoškoly… Samozrejme meno neuvediem, pretože v jeho veku by som mu stále ešte mohla privodiť infarktový stav. Mať zlaté nervy tu má svoje opodstatnenie. Každý adept, snažiaci sa o umenie vedenia povozu, nerobí “metelicu” v cestnej premávke vedome.

Najprv sa nás snažia naučiť nemýliť si pedále, konkrétne: plynový s brzdovým, čo robí značné problémy pri parkovaní. Ak to už ovládate, je vám povoz zverený do rúk na cvičisku s kuželmi, až nato, že sem-tam ich stlačíte medzi blatník a pneumatiku. Od samej radosti že sa darí, si už pedál s akceleračným účinkom nezmýlite s brzdovým a zabudnete, že automobil nie je bicykel a v návale zlosti sa nedá spod pneumatiky vytrhnúť ručne. Musíte nasadnúť späť, zaradiť spiatočku / ak sa podarí / a možno kužel zachováte pre ďalšieho, tak nadaného adepta.

Nastane deň D a vás vypustia do premávky. Tento akt postupu by mal každý inštruktor duchaplne zvážiť. Napríklad také kruhové objazdy. To je chaosu, ak majú viac než dva výjazdy. Inštruktor predsa nestíha sledovať všetko a zabudne Vám povedať, ktorým máte z toho kolotoču vyliezť. Točíte sa dookola, na bezhraničnú radosť obetí, ktoré sa nemôžu do kruháču dostať.

Niekedy zasa nie je vidieť veľké autá / kamióny /, pretože vás na vozovke ohrozuje množstvo malých vrtkých áut a vy vlastne nestíhate už nič. Nakoniec ste odstavený na prvom parkovisku, kde musíte behať okolo auta, aby váš inštruktor stíhal vnímať svoju možno poslednú existenciu nažive. Ste uplácaní sladkosťami, výdavkami z vrecka vášho dobrodinca, ktorý sa nevie dočkať, kedy sa vás zbaví a zaprisaháva sa, že ukončí svoju tohtoročnú licenciu.

Nastane Deň D 2, kedy testovanie zvládnete na plný počet bodov, avšak jazdou ohrozíte posádku, vrátane spolucestujúceho príslušníka policajného zboru, vykonávajúceho skúšobnú jazdu. Cestári totiž nie vždy obnovujú jazdné pruhy na vozovke a značku nevidno za veľký rozkonárený strom.

Zabudla som na zelenú. Myslím tým zelenú na semafore, keď ju máte spolu s chodcami. S nadšením, že už vám auto pri pohnutí neskapalo, zabúdate na chodkyňu, ktorá v nemom úžase ponecháva svoju šľapku na prechode a uskočí smerom vzad. Horšie by to bolo v zimnom období, čižmy len tak nevyzujete…

Dnešným dňom sa teším, že som mala šťastie na inštruktora autoškoly s nervami zo železa a kľudom Angličana. Síce si pol roka po mojej vodičskej púti dal oddych, ale vždy keď ho stretnem nezabudne dodať, že som bola jeho výnimočná študentka.

Všetko chce svoj čas a hlavne skúsenosti, to platí nielen na vodičov. Takže: “Nech žijú inštruktori!”

Share →