Mám básnické črevo. Už som sa tak narodila, zdedila som ho asi po mamine. Tiež básničkuje od dávna :). Nuž tak teda aspoň niečo z mojej tvorby:
Moja asi prvá ešte zo ZŠ:
SMRŤ
V jeden smutný čas
odišiel ďalší z nás.
Bol to môj priateľ,
bol mi blízky moc,
mal vzácne ruky
a na mňa veľkú moc.
Raz však prišla ONA.
Nik ju vtedy nepoznal.
Bola nečakaný hosť:
studená, biela a samá kosť…
Bola to ONA. Riekla: “DOSŤ!”
Teraz už viem, bola to ONA… SMRŤ – nezvaný hosť…
Na to, že som bola ešte školáčka a drela som lavice, to bolo celkom fajn. Môj štýl sa však časom trošku obmenil, ale nie moc…
Farba Teba
Keď ma kopne múza,
skladám krátke básne,
neviem vlastne prečo,
zrazu čierne je jasné…
Aká je však farba teba?
Si červený ako kvet,
modrý ako kúsok neba,
akú farbu má môj svet?
Máš v sebe celú paletu,
farby a aj odtiene,
tvoria v očiach dúhu svetu…
Akú, to je dôverné.
Je ťažké určiť farebnosť,
lebo láska vraj nemá oči,
máš však farebných pokladov dosť,
ako dúha nad úbočím.
Si moja letná záhrada,
v ktorej trávim lásky čas,
najväčšia môjho života záhada,
akú vlastne farbu máš?
A aby nuda nebola alebo do tretice všetko dobré 🙂
Malé ja
Ako krásne detský smiech znie,
pri tých naivných hrách,
malé dieťa v každom z nás tkvie,
i keď blúdime v tmách.
To naše malé detské ja,
po svete nás sprevádza,
tušíme to obaja,
keď ku hrám nás zavádza.
Telo máme detí plné,
mnohí to však netušia.
Zdá sa vám to hádam divné?
Tak teda, čo nás ku hre pokúša?
Nuž, tak toto bola taká “mini ukážka” mojich skromných veršov. Mám ich viac, ale zas nie všetko je určené pre zvedavé oči.
Píšem rada,toho času už nie je toľko ako kedysi. Pre mňa nie je ťažké vymyslieť básničku. Len je na svete málo takých, koho ešte poézia zaujíma a kto sa jej rozumie…