Milujem cestovanie. Hlavne keď nejde o žiadne služobné cesty ani dochádzku za prácou. Síce viem byť vyberavý a jazda autom je (nielen) pre mňa najkomfortnejším spôsobom dopravy, s pribúdajúcimi rokmi začínam dosť inklinovať k železničnej preprave. Nepopieram jej mínusy, akým je občasný nával ľudí, čakanie na stanici alebo nemožnosť určenia si prestávky na trati. Ale existuje jedna výhoda, kvôli ktorej niekoľkotonový rušeň ťahajúci hučiace vagóny u mňa získava prestíž a preto uprednostním výlet na koľajniciach. Je ňou samotná cesta…

Samotná cesta?  Niektorí si povedia, čo je na takej ceste iné?Úžasné a také jedinečné? Áno! Pre pesimistov to bude špina, hluk a meškanie. Pre egoistov iba nutná a nudná súčasť presunu krajinou. Ale pre nás, žijúcich v prítomnom okamihu a vďačných za maličkosti sa takáto cesta stane ZÁŽITKOM.

Nedávno som absolvoval jednu hodinovú trasu v rozheganom osobáčiku. Dva poloprázdne vozne, zastávka v každej dedine (čo schvaľujem, lebo každý má právo nastúpiť do vlaku) a rýchlosť maximálne sedemdesiat. Začal som ako vyššie spomenutí egoisti. Nasadol som, pozrel som na čas a myslel som na cieľový bod. Výpravca zapískal a my sme sa rozbiehali z okresného mesta plného panelákov, firiem a dopravnej zápchy(nevadí, že bola nedeľa).

Pozeral som cez tie veľké okná a zrazu zlom. Reštart. Vnímanie okolia sa v sekunde zmenilo. Už to nebolo len sedenie vo vlaku a bezduché sledovanie míňajúcich sa kilometrov. V tej chvíli sa zjavovali stromy s farebnými listami, polia plné slnečníc, pokosené lúky, tečúce potoky a stovky rokov staré skaly. Vtáci krúžili popod oblaky a sprevádzali dymiaci kúdoľ vychádzajúci z rušňa. Stádo kráv zvonilo na lúke a páslo trávu. Ovce pozdravovali idúci vlak mohutným bľačaním. Pri vstupe do dediny bolo počuť štekot naháňajúcich sa psov. Dievčatá preskakovali gumu, chlapci testovali rýchlosť bicyklov. Vyobliekaní obyvatelia vychádzali z kostola. Tu bol most, tam v diaľke na kopci sa beleli zrúcaniny hradu. A k tomu ešte jeden tmavý tunel, kde pasažieri museli prestať čítať noviny a lúštiť krížovky a upriamiť svoju pozornosť na čaro tejto cesty.

Porovnávať autá, autobusy, vlaky a možno aj lode a lietadlá je diskutabilné. Všetci máme svoj vlastný, originálny pohľad na vec, a všetkým nám môže vyhovovať iný dopravný prostriedok, ktorý si zvolíme.

Môj osobný postoj k cestovaniu sa mení z rýchlej a pohodlnej jazdy autom na prítomný moment cesty železnicou. V aute je potrebná koncentrácia na premávku medzi pruhmi. Oči na čelnom skle a v spätnom zrkadle. Avšak kochať sa prostredím a dianím okolo môže byť životu nebezpečné. Ja sa teším z drobností a odteraz si ich začnem naplno užívať pri každej ceste vlakom.
Najkrajšia inšpirácia je tá prežitá. A moja inšpirácia sa stala podkladom pre moju cestu plnú zážitkov.

Share →